Deti

Ako žiť s deťmi

Najväčší problém, ktorý máme s deťmi je ten, ako s nimi žiť. Pri výchove nie sú problémom deti, ale dospelí. Dospelý človek, ktorý je spoľahlivý a stabilný, má v srdci lásku a toleranciu, je najlepšou terapiou, akú môže dieťa mať.

Vo výchove detí stojí za pozornosť hlavne problém, ako ich vychovať tak, aby ste ich pri tom nezlomili. Chcete dieťa vychovať tak, aby ste ho nemuseli kontrolovať, takže bude stále sám sebou. Od tohto závisí jeho dobré správanie a zdravie – ako telesné tak i duševné.

Deti nie sú psy. Nemôžete ich vychovávať tak, ako keby ste cvičili psa. Nie sú to kontrolovateľné jednotky. Sú to muži a ženy, a tento fakt neprehľadajme. Dieťa nie je žiadny špeciálny živočíšny druh, ktorý sa líši od človeka. Dieťa je muž alebo žena, ktorí ešte nedosiahli plného vzrastu.

Akékoľvek pravidlo, ktoré platí pre správanie muža a ženy, platí i pre deti.

Ako by sa vám páčilo, keby ste boli držaný na uzde a ťahaný, keby vám rozkazovali a obmedzovali vás vo všetkom, čo by ste robili? Neznášali by ste to. Jediný dôvod, prečo to dieťa znáša, je ten, že je malé. Keby sa k vám ktorýkoľvek iný dospelý človek správal ako k priemernému dieťaťu, a to bez rešpektu s neustálymi protirečivými rozkazmi, tak by ste ho prizabili. Dieťa údery nevracia, pretože na to nie je dostatočne veľké. Namiesto toho vám zašpiní podlahu od blata, ruší váš spánok, narúša domáci pokoj. Keby s vami, čo sa týka práv, dosiahlo rovnocennosti, nežiadalo by túto „odplatu“. Táto „odplata“ je bežným detským správaním.

Sebaurčenie je stav bytia, kedy na základe svojej vlastnej voľby, jedinec môže a nemusí byť kontrolovaný okolím. V tomto stave si je jedinec istý, že je schopný mať hmotný vesmír a ostatných ľudí pod kontrolou.

Dieťa má právo na sebaurčenie. Teraz poviete, že keď dieťa nebude obmedzované v činnostiach ako je strh疱anie 喨at zo seba, vbiehanie na cestu atď., atď. Čo ste to za dospelého, keď necháte žiť v miestnostiach alebo prostredí, kde sa môže zraniť? Ak niečo rozbije, je to vaša chyba, nie jeho.

Neha a láska dieťaťa môže byť zachovaná iba vtedy, keď je mu dovolené konať na základe vlastného sebaurčenia. Keď to narušíte, narušíte tým do istej miery i jeho život.

Existujú iba dva dôvody, prečo býva právo dieťaťa rozhodovať samé za seba narušované – krehkosť a nebezpečné prostredie a vy. Vy mu totiž robíte veci, ktoré robili Vám, bez ohľadu na to, čo si o tom myslíte.

Na nápravu veci môžete použiť dva postupy. Dajte dieťaťu voľnosť v prostredí, ktoré nemôže poškodiť a ktoré naopak nemôže ťažko poraniť jeho a zároveň nijak výrazne neobmedzuje jeho priestor a čas. Druhým postupom je to, že sa prostredníctvom scientologických služieb zbavíte vlastných aberácií (odchýlok od rozumného myslenia alebo správania) do bodu, kedy sa vaša tolerancia rovná alebo presahuje jeho nedostatočné znalosti v tom, ako vám vyhovieť.

Keď niečo dieťaťu dáte, to jeho. Už to nie je vaše. Šaty, hračky, miestnosť; to čo sa mu dá, musí zostať výhradne pod jeho kontrolou. Takže, keď dieťa roztrhá svoju košeľu, zničí posteľ, alebo rozbije svoje autíčko – do toho vám absolútne nič nie je. Ako by sa vám páčilo, keby ste vy dostali od niekoho darček k Vianociam, a on by vám potom každý deň hovoril, čo s ním máte robiť, a pokiaľ by ste sa o ten darček nevedeli postarať podľa jeho predstáv, tak by vás ešte navyše potrestal? Určite by ste to nenechali len tak a darček by ste zničili. Vy viete, že by ste to tak urobili. Keď to spravíte dieťaťu, zničí vám nervy. To je odplata. Plače. Otravuje vás. Ničí vám veci. „Náhodou“ rozlieva mlieko. Schválne ničí veCI, kvôli ktorým je tak často napomínané. Prečo? Pretože bojuje za vlastné sebaurčenie, za svoje právo niečo vlastniť a za to, aby bolo vo svojom prostredí brané vážne. Toto „vlastníctvo“ je ďalšia cesta, ktorou môže byť kontrolované. Takže musí bojovať proti vlastníctvu a proti tomu, kto ho kontroluje.

Niektorí ľudia boli pravdepodobne vychovávaní tak zle, že si myslia, že kontrola je pri výchove dieťaťa to najdôležitejšie. Pokiaľ chcete svoje dieťa kontrolovať, tak ho jednoducho skrotíte do úplnej apatie a bude poslušné tak, ako každý zhypnotizovaný hlupák. Pokiaľ chcete vedieť, ako dieťa kontrolovať, kúpte si knihu o výcviku psov, dajte dieťaťu meno Rex a učte ho najprv „prines“, potom „sadni“, a nakoniec ho naučte zaštekať, keď bude chcieť jedlo. Dieťa môžete trénovať týmto spôsobom. Naozaj môžete. Ale bude to vaša smola, keď sa z neho nakoniec stane krvilačná šelma.

Budete to s ním mať samozrejme ťažké. Je to ľudská bytosť. Bude to ťažké, pretože človek sa stal kráľom v živočíšnej ríši iba vďaka tomu, že ako druh, ho nebolo možné poraziť. Človek neupadá tak ľahko do poslušnej apatie ako psy. Ľudia vlastnia psov preto, že ľudia sú sebaurčení a psy nie.

Dôvod, prečo si ľudia začali pliesť deti so psami a začali vychovávať deti silou, leží v oblasti psychológie. Psychológ pracuje na základe nasledujúcich „princípov“:

„Človek je zlý.“

„Človek musí byť vycvičený v sociálne zviera.“

„Človek sa musí prispôsobiť svojmu okoliu.“

Keďže tieto predpoklady nie sú pravdivé, psychológia nefunguje. A pokiaľ ste niekedy videli trosku, tak je to dieťa profesionálneho psychológa. Pozornosť, ktorú venujeme svetu okolo nás, namiesto toho, aby sme ju venovali učebniciam, ktoré niekto vymyslel potom, čo si prečítal učebnice niekoho iného, nám ukazuje klamný záver týchto predpokladov.

Skutočnosť je však úplne opačná predošlým myšlienkam.

Pravda leží týmto smerom:

Človek je vo svojej podstate dobrý.

Človek sa móle stať zlým iba vinou vážnej aberácie. Tvrdý výcvik ho robí nespoločenským.

Aby človek zostal duševne zdravý, musí si uchovať svoju vlastnú schopnosť prispôsobovať si svoje okolie sebe samému.

Človek je duševne zdravý a bezpečný do tej miery, do akej je sebaurčený.

Pri výchove vášho dieťaťa sa musíte vyvarovať pred jeho „cvičením na spoločenského živočícha“. Vaše dieťa je na počiatku spoločenskejšie a dôstojnejšie ako vy. V relatívne krátkom čase ho zaobchádzanie s ním tak obmedzuje, že sa začína búriť. Táto revolta sa môže zintenzívňovať dovtedy, pokiaľ sa toto dieťa nestane postrachom pre svoje okolie. Bude hlučné, bezohľadné, neopatrné na svoje veci, nečisté – jednoducho urobí čokoľvek, len aby vás mohlo nahnevať. Cvičte ho, kontrolujte ho, a stratíte jeho lásku. Keď sa dieťa snažíte kontrolovať a vlastniť, navždy ho stratíte.

Nechajte dieťa, aby si vám sadlo do lona. Bude tam spokojne sedieť. Teraz ho skúste objať a donúťte ho tým zostať tam sedieť. Urobte to, aj keby sa vôbec nesnažilo odísť. V momente sa bude od vás trhať. Bude zápasiť, aby sa od vás dostalo preč. Rozhnevá sa. Bude plakať. Teraz si spomeňte, že predtým ako ste sa snažili držať ho, bolo šťastné. Mali by ste si tento experiment naozaj vyskúšať.

Vaše úsilie, ktorým sa snažíte toto dieťa formovať, vycvičiť, kontrolovať, má presne ten istý účinok, ako keď sa ho snažíte udržať na lone.

Samozrejme, že pokiaľ už vaše dieťa bolo vycvičené, kontrolované, neustále muselo počúvať, čo má robiť, a jeho vlastníctvo mu bolo odoprené, budete mať problémy. Odrazu zmeníte svoju taktiku. Pokúsite sa poskytnúť mu jeho slobodu. Bude veľmi podozrievavé a bude pre neho ťažké prispôsobiť sa. Toto prechodné obdobie bude hrozné. Ale na jeho konci budete mať vyrovnané, vychované, spoločenské dieťa, ktoré je k vám ohľaduplné a ktoré vás, čo je pre vás veľmi dôležité, miluje.

Dieťa, ktoré je obmedzované, vedené, kontrolované a s ktorým sa manipuluje, bude veľmi úzkostlivé. Jeho rodičia sú bytosti veľmi dôležité pre jeho prežitie. Predstavujú jedlo, oblečenie, prístrešie, lásku. To znamená, že chce byť v ich blízkosti. Chce ich prirodzene milovať, pretože je ich dieťaťom.

Ale na druhej strane sú rodičia bytosti, ktoré jeho prežitiu bránia. Jeho celé bytie a život závisia od práv používať svoje vlastné rozhodnutia, ktoré sa týkajú jeho pohybov, jeho vlastníctva a jeho tela. Rodičia sa snažia toto prekaziť na základe chybnej predstavy, že dieťa je idiot, ktorý sa nič nenaučí, pokiaľ nebude pod „kontrolou“. Takže dieťa sa musí nepriateľovi vyhnúť, bojovať a napádať ho.

Máme tu úzkosť: ,,Ja ich naozaj milujem. Tiež ich potrebujem. Ale oni stelesňujú narušovanie mojich schopností, mojej mysli, môjho potenciálneho života. Čo so svojimi rodičmi urobím? Nemôžem s nimi žiť. Nemôžem žiť bez nich.“ Sedí tam vo svojich detských dupačkách a vŕta mu hlavou tento problém. Tento problém, táto úzkosť s nim zostane viac menej ďalších osemnásť rokov. A to mu z polovice zničí život.

Sloboda pre dieťa predstavuje slobodu pre vás. Prenechanie vlastníctva dieťaťa svojmu osudu nakoniec znamená bezpečie pre toto vlastníctvo.

Akú obrovskú silu vôle vyžaduje od rodiča to, aby na dieťa nechrlil neprestajný prúd povelov a nariadení! Aké je to pre nich utrpenie, keď sa musia pozerať, ako sa majetok dieťaťa rozpadá! Koľko sebazaprenia potrebujú, aby neprikazovali, čo a ako, má kedy a kde robiť.

Pokiaľ ale chcete spokojné, zdravé, šťastné, starostlivé, krásne a inteligentné dieťa, tak sa to musí urobiť!

Práca s detskou ochotou

Ako privediete dieťa k tomu, aby niečo urobilo bez toho, aby ste k tomu použili silu?

Keď dieťa prinútite hrať na hudobný nástroj (tak, ako to rodičia a školy robia), jeho schopnosť hrať na tento nástroj sa nezlepší. Najskôr by sme sa mali spoločne s ním pozrieť na to, po čom ono samo najviac túži. Nakoniec by malo súhlasiť aspoň s tým, že vedieť hrať na hudobný nástroj je dobrá vec.

Napríklad, občas sa stretávame s dieťaťom, ktoré je považované za „nenapravitelhého grázla“. Nie je možné dať ho do bežnej školy a preto je poslaný do vojenskej školy. Rodičia ho budú nútiť, aby sa zmenil. Občas je tento „nenapraviteľný grázel“ poslaný do školy, kde si jednoducho myslia, že najlepším spôsobom ako takéto prípady zvládnuť, je nájsť niečo, čo ho zaujíma, a dovoliť mu, aby to robil. Takáto škola existovala v Kalifornii a vďaka tomu z nej vychádzali géniovia. Zoznam vedcov z II. svetovej vojny prakticky pochádzal z tejto konkrétnej školy. Usúdili, že to muselo byť príkladom profesora, ktorý zásadne nefajčil cigary, alebo niečo v tom zmysle.

V skutočnosti to bolo takto: Vzali chlapca, s ktorým nikto nič nedokázal urobiť a spýtali sa: „Existuje niečo, čo by si rád robil?“ Chlapec odpovedal nie a oni na to: „No dobre, obzri si tu laboratórium, alebo sa porozhliadni po škole a jedného dňa sa možno rozhodneš.“ Chlapec si to nechal prejsť hlavou a rozhodol sa, že chce byť chemikom. Nikto ho nikdy nenútil chodiť na vyučovanie, nikto ho nenútil študovať, nikto si naň nikdy moc nesťažoval, keď mu v laboratóriu občas niečo vybuchlo, a z chlapca sa vykľul skvelý chemik. Nikto nebránil jeho túžbe stať sa chemikom. Tá túžba v ňom vtedy existovala, a on sám sebe a svojej ochote stať sa chemikom, nebránil. Z hľadiska výchovy je táto skutočnosť veľmi zaujímavá.

Berte ohľad na ochotu svojho dieťaťa

Ľudia vám dovolia vziať im veci, ale len vtedy, keď to urobíte elegantne a neprekročíte hranice ich ochoty. Tým, že budete dieťa nútiť, aby dalo svoje hračky proti svojej vôli inému dieťaťu, z neho môžete urobiť lakomé a sebecké dieťa. Nakoniec ho dostanete do kategórie sebca. Rodičia zvyčajne nikdy neberú ohľad na ochotu dieťaťa. Zaujíma ich iba vlastníctvo alebo pocit vlastníctva, a nakoniec majú skazené dieťa.

Je zaujímavé pozorovať dieťa, ktoré žilo s niekým, kto sa vždy pýtal na jeho názor, ale na druhej strane sa oň moc nestaral, v porovnaní s dieťaťom, ktoré malo tú najlepšiu starostlivosť, ale nikdy sa nikto na jeho názor nepýtal.

Malý chlapec sedí na podlahe, hrá sa s kockami a guličkami a je mu dobre. Prichádza opatrovateľka, dvíha ho s odnáša do inej miestnosti, vymieňa mu plienky a chlapec po celú dobu vrieska akoby ho na nože brali. Nepáči sa mu to. Ona mu to však robí neustále, rôzne ho premiestňuje, nikdy neberie ohľad na možnosť jeho voľby a chlapec nakoniec vyrastie posadnutý túžbou mať možnosť vlastnej voľby. Musí byť po jeho. Bude ostatných neustále poučovať, bude trvať na svojom. Drží sa toho zubami nechtami a jeho schopnosti budú úmerne tomu nízke, hlavne čo sa týka zvládania ľudí.

Poďme sa pozrieť na pomerne odlišnú stránku zvládania dieťaťa. Povedzme napríklad, že viete, že dieťa má hlad a malo by sa najesť. Dieťa bude jesť, pokiaľ sa bude v jeho jedle dodržiavať pravidelný režim. Večera je o šiestej hodine a ono si zvykne jesť o šiestej a nie je zdolané, čo sa týka ochoty. Dieťa zistí, že jedlo sa podáva o šiestej, a tak sa rozhodne jesť v túto hodinu. Vy poskytnete večeru a ono poskytne ochotu. Pokiaľ to so svojimi požiadavkami nebudete preháňať, nikdy nebudete mať s jedlom problémy.

Potom sa niekto objaví a povie: „Nechcel by si ísť vedľa do izby a prezliecť sa?“ Odpoveď znie: „Nie“. Robíte obrovskú chybu, keď od tejto chvíle budete postupovať nasledovným štýlom: „Tak dobre, dám ti cukrík“, presviedčate ho a zvádzate, prehovárate a pod. To je psychológia, spôsob, ktorým situácie zvládajú psychológovia, a to v skutočnosti nefunguje.

Máte na výber dva spôsoby. Buď robíte dokonalú kontrolu s množstvom komunikácie, alebo ho necháte jednoducho iba rásť. Nie sú ďalšie možnosti. Deťom sa nepáči hrubé a bezohľadné zaobchádzanie, pri ktorom sa nikto nepýta na ich názor. Môžete s dieťaťom hovoriť a pokiaľ je vaše ARK s ním dobré, môžete ho priviesť k tomu, aby urobilo mnoho vecí. Pokiaľ ho požiadate, dotkne sa podlahy, svojej hlavy, ukáže na vás a nájde stôl. Bude s vami takto chvíľu šantiť a vy potom môžete povedať, aby urobilo to, alebo ono, alebo poviete: „Poďme sa najesť“, a ono pôjde. Zistilo, že vaše príkazy neprekračujú hranice jeho ochoty. Preto vaše príkazy nie sú nebezpečné. Vy ho konfrontujete a ono konfrontuje vás. Preto môžete spolu spolupracovať.

Dieťa raz za čas povie: „Chcem s tebou zostať hore.“ A trvá na svojom využívajúc svoju možnosť voľby. Keď necháte deti robiť to, čo robia a nezakročíte proti ním a nebudete ich kontrolovať, tak vtedy je to psychológia. Také detí nebudú nikdy s nikým v komunikácii, nevyrastú a nezískajú životné skúsenosti, pretože nezmenili svoje vlastnenie. Nemuseli zmeniť svoj názor, nemuseli pracovať, cvičiť, či čokoľvek iné robiť. Deti reagujú pohotovo na dobrú komunikáciu a kontrolu, ale na zvládnutie to rozhodne potrebuje dobrú komunikáciu, nie presviedčanie, ale dobrú komunikáciu.

Ľudia sa domnievajú, že u detí funguje presviedčanie. Nie je to tak. Je to komunikácia, ktorá robí zázraky. Poviete: „Počuj, je čas ísť spať“ a dieťa povie: „Nie.“ Neostávajte pri tejto téme. Nechajte to tak a jednoducho prejdite na inú tému. „Čo si dnes robil? Kde? Ako? Skutočne? Naozaj? Dobre, a čo takto ísť spať.“ A odpoveď bude: „Tak dobre.“

Človek nemusí používať násilie. Začnite s dieťaťom komunikovať a kontrola sa nevyhnutne dostaví. Zanedbajte kontrolu od začiatku jeho výchovy a ono, ktoré od vás očakáva množstvo vášho vedenia a kontroly, sa tým bude cítiť ochudobnené. Bude si myslieť, že vám na ňom nezáleží.

Ale rovnako ako v prípade hry na hudobný nástroj, učenia sa jazykov, nejakého umenia či iným schopnostiam, berte ohľad na ochotu svojho dieťaťa.

Dovoľte deťom pracovať

Základným problémom kriminality mládeže je podľa všetkého humánny program zakazujúci deťom akokoľvek pracovať, ktorý bol kedysi dávno ustanovený.

Kedysi bolo nepochybne skutočnosťou, že detská práca bola zneužívaná, deti boli nútené príliš tvrdo pracovať, ich rast bol tým brzdený a boli všeobecne zneužívané. Je však veľmi nepravdepodobné, že by niekedy, tak neslávne známy pán Marx videl v Amerike mladých chlapcov, ako sú odťahovaní od strojov mŕtvi od práce a ako ich hádžu na smetisko.

Tam, kde sa takéto zneužívanie objavilo, začala verejnosť protestovať a boli ustanovené zákony, ktoré zabránili tomu, aby deti pracovali. Tieto zákony sú viac menej, napriek ich dobrému zámeru, všeobecne zodpovedné za kriminalitu mladistvých.

Keď znemožníte deťom pracovať a hlavne, keď znemožníte dospievajúcim, aby sa začali osamostatňovať a zarábať vlastné peniaze, spôsobí to rodine problémy, takže sa pre nich stane takmer nemožné založiť si svoju vlastnú rodinu a vychovať deti. Navyše to u dospievajúceho vyvolá pocit, že ho svet nechce, a že neuspel skôr, ako vlastne vôbec začal. A keď ho potom čaká niečo také niečo ako základná vojenská služba, ktorá mu nedovolí začať svoju kariéru, dostane ho to vo vzťahu k práci hlboko pod apatiu, a keď je nakoniec nútený sa osamostatniť, dostane sa o kúsok vyššie do apatie, a nerobí s tým vôbec nič.

O tom dobre svedčí fakt, že naši najvýznamnejší občania pracovali zvyčajne už od mladosti. V angloamerickej civilizácii sa najviac presadili chlapci, ktorí od svojich dvanástich rokov pracovali na farmách, mali svoje vlastné povinnosti a pevné miesto vo svete.

Deti sú väčšinou celkom ochotné pracovať. Často môžeme vidieť dvoj, troj, či štvorročné dieťa ako príde k otcovi, alebo matke a snaží sa pomôcť s nástrojmi alebo s prachovkou v ruke, a láskavý rodič, ktorý má dieťa naozaj rád, reaguje rozumným a kedysi dávno normálnym spôsobom – je dostatočne trpezlivý, aby dieťaťu dovolil naozaj pomáhať. Dieťa, ktorému je to umožnené, si potom uvedomí, že jeho prítomnosť a aktivita sú žiadúce, a sebaisto tak vykročí na cestu úspešnej kariéry.

Dieťa, ktorému je nejaká kariéra vnútená a navyše mu v už spomínaných raných rokoch nedovolili pomáhať, je presvedčené, že ho nikto nechce, a že na svete nemajú preň miesto. A neskôr sa určite dostane ohľadom práce do problémov. Napriek tomu je dieťa v našej súčasnej spoločnosti, ktoré chce vo veku troch alebo štyroch rokov pracovať, od tejto práce odrádzané a je mu zakazovaná. A potom, keď z neho do siedmych, ôsmych, či deviatich rokov robia lenivca, naňho odrazu naložia určité povinnosti.

Také dieťa sa už naučilo, že nesmie pracovať, a tak je práca oblasť, o ktorej „vie, že sa ho netýka“, takže sa pri konaní rôznych činností cíti nesvoje.

Neskôr, keď dospieva, je mu bránené, aby získalo takú prácu, ktorá by mu umožnila kúpiť oblečenie a darčeky pre svojich priateľov, o ktorých vie, že sa od neho očakávajú, a tak začne pociťovať, že nie je časťou spoločnosti. Keď nie je časťou spoločnosti, je teda proti nej, a po ničom inom netúži.