Tónová škála

Tónová škála je životne dôležitý nástroj pre každú stránku života, ktorá sa týka našich blízkych. Je škálou, ktorá následne za sebou ukazuje emocionálne tóny, ktoré môže človek prežívať. “Tónom” sa myslí momentálny alebo pretrvávajúci emocionálny stav človeka. Emócia, ako napr. strach, hnev, žiaľ, nadšenie a ďalšie, ktoré ľudia prežívajú, sú ukázané na tejto odstupňovanej škále.

Zručné použitie tejto škály umožní človeku ako predpovedať, tak aj porozumieť ľudskému správaniu vo všetkých jeho prejavoch.

     Táto tónová škála zobrazuje zostupnú špirálu života z plnej vitality a vedomia cez polovitalitu a polovedomie až k smrti.

     Na základe rôznych výpočtov, ktoré sa týkajú životnej energie, na základe pozorovania a testovania je táto tónová škála schopná ukázať úrovne ľudského správania, tak ako život upadá.

     Tieto rôzne úrovne sú pre všetkých ľudí spoločné.

     Pokiaľ je človek takmer mŕtvy, môžeme o ňom povedať, že je v chronickej apatii. Na veci reaguje určitým spôsobom. To je na 0,05 tónovej škály.

     Pokiaľ človek pociťuje chronický žiaľ vďaka svojim stratám, nachádza sa v žiali. Správa sa určitým spôsobom k veľa veciam okolo neho. To je na 0,5 na škále.

     Pokým sa človek ešte nenachádza až v žiali, ale uvedomuje si, že mu hrozia straty, alebo pokým je chronicky fixovaný na tejto úrovni predchádzajúcimi stratami, môžeme o ňom povedať, že je v strachu. Ten sa na tabuľke nachádza okolo 1,0.

     Človek, ktorý bojuje proti hroziacim stratám, sa nachádza v hneve. Pritom prejavuje i ďalšie stránky správania. Toto je na 1,5.

     Človek, ktorý len tuší stratu, alebo je fixovaný na tejto úrovni, pociťuje rozhorčenú neľúbosť. Môžeme o ňom povedať, že sa nachádza v antagonizme. Ten sa v tabuľke nachádza na 2,0.

     Nad antagonizmom je situácia človeka taká, že nie je tak dobrá, aby bol nadšený, ale ani tak zlá, aby bol rozhorčený. Stratil niektoré svoje ciele a nemôže hneď nájsť iné. Hovoríme, že sa nachádza v nude alebo na 2,5 na tónovej škále.

     Na 3,0 na škále je človek konzervatívny, má opatrný prístup k životu, ale dosahuje svoje ciele.

     Na 4,0 je človek nadšený, veselý a vitálny.

     Veľmi málo ľudí je od prírody na úrovni 4,0. Ak prižmúrime oči, priemer je asi okolo 2,8.

     Určite ste už niekedy skôr pozorovali prejavy tejto škály v bežnom živote. Už ste videli dieťa, ako sa snaží získať napríklad desať korún? Zo začiatku je veselé. Jednoducho tých desať korún chce. Keď je odmietnuté, tak vysvetlí, na čo ich chce. Keď sa mu ich nepodarí získať a nestálo o ne zas tak veľmi, tak sa začne nudiť a odíde. Ale pokiaľ ich naozaj chce, tak začne byť antagonistické. Potom sa rozhnevá. Ak ani to nepomôže, tak možno začne klamať, prečo ich chce. Keď neuspeje, tak sa dostane na úroveň žiaľu. A pokiaľ je stále odmietané, klesne nakoniec do apatie a povie, že ich vlastne ani nechce. Tomu sa hovorí popretie.

     Dieťa, ktorému hrozí nebezpečenstvo, po tejto škále tiež klesá. Najprv si neuvedomuje, že mu hrozí nebezpečenstvo a je celkom veselé. Potom sa k nemu začne nebezpečenstvo, povedzme pes, približovať. Dieťa uvidí toto nebezpečenstvo, ale stále si myslí, že jemu nič nehrozí, a robí si svoje. Ale jeho hračky ho začnú na chvíľu „nudiť“. Je trochu znepokojené a neisté. Potom pes prichádza bližšie. Dieťa je na psa „naštvané“ alebo mu prejaví nejaké nepriateľstvo. Pes prichádza ešte bližšie. Dieťa sa rozhnevá a pokúsi sa psa zraniť. Ten prichádza ešte bližšie a dieťa viac ohrozuje. Dieťa sa začne báť. To však nepomáha, dieťa plače. A ak ho bude pes stále ohrozovať, tak môže dieťa upadnúť do apatie a len odovzdane čakať, až ho pes pohryzie.

     Keď sa predmety, zvieratá alebo ľudia, ktorí prispievajú k prežitiu, stávajú pre jednotlivca neprístupnými, spôsobujú jeho pád po tónovej škále dole.

     Keď sa predmety, zvieratá alebo ľudia, ktorí ohrozujú prežitie človeka, približujú k jedincovi, spôsobujú jeho pád po tónovej škále dole.

     Táto škála má chronické (dlhodobé) alebo krátkodobé (náhle) hľadisko. Človek môže klesnúť na tónovej škále na nízku úroveň na desať minúť a potom sa zase vrátiť hore, alebo môže klesnúť dole po dobu desiatich rokov a zostať tam.     

     Človek, ktorý bol postihnutý príliš veľa stratami, príliš často bolesťou, má sklon k tomu, aby sa fixoval na nejakej nízkej úrovni tónovej škály a zostal tam len s miernymi výkyvmi. Jeho celkové a bežné správanie potom bude na tejto úrovni tónovej škály.

     Rovnako ako okamih žiaľu, keď sa dieťa nachádza na 0,5, môže spôsobiť, že sa na krátku dobu dieťa správa na úrovni žiaľu, tak môže uviaznutie na 0,5 spôsobiť, že sa človek správa k väčšine vecí vo svojom živote na tejto úrovni.

Existuje chvíľkové a fixované správanie.

Úplná tónová škála

     Úplná tónová škála začína hlboko pod apatiou. Inými slovami, človek k určitému predmetu či téme necíti vôbec žiadne emócie. Príkladom tohto bol postoj Američanov k atómovej bombe; niečo, s čím by si mali robiť starosti, ale čo natoľko presahovalo ich schopnosť kontroly a natoľko ohrozovalo ich existenciu, že vzhľadom k tomu boli hlboko pod apatiou. V skutočnosti dokonca ani necítili, že by to bol vážny problém.

     Pocit apatie k atómovej bombe by bolo zlepšením oproti úplnej neprítomnosti emócií k téme, ktorá by sa mala človeka bezprostredne dotýkať. Inými slovami, k mnohým témam a problémom sú ľudia skutočne hlboko pod apatiou. Tu začína tónová škála v úplnej mŕtvej ničote, hlboko pod samotnou smrťou.

     Ako človek stúpa po vyšších tónoch, naráža na stupeň telesnej smrti, apatie, žiaľu, strachu, hnevu, antagonizmu, nudy, nadšenia a pokojnosti bytia, v tomto poradí. Medzi týmito tónmi existuje veľa jemných odtieňov, ale človek, ktorý vie vcelku niečo o ľudských bytostiach, by mal tieto hlavné emócie rozhodne poznať. Keď sa zvýši tón apatického človeka, cíti žiaľ. Keď sa zvýši tón človeka v žiali, cíti strach. Keď sa zvýši tón človeka, ktorý má strach, cíti hnev. Keď sa zvýši tón človeka, ktorý sa hnevá, cíti antagonizmus. Keď sa zvýši tón antagonistického človeka, cíti nudu. Keď znudený človek zvýši svoj tón, je nadšený. Keď nadšený človek zvýši svoj tón, je v pokojnosti bytia. Úrovne pod prahom apatie ležia v skutočnosti tak nízko, že u človeka vytvárajú stav mysle, kedy k veciam, ktoré sú nesmieme dôležité, necíti žiadnu afinitu, žiadnu emóciu, nie je si pri nich vedomý žiadnych problémov ani následkov.

Charakteristiky na tónovej škále

     Oblasť pod prahom apatie je oblasťou bez bolesti, záujmu alebo čohokoľvek iného, na čom ľuďom normálne záleží. Je to ale veľmi nebezpečná oblasť, pretože človek je pod úrovňou, kedy je schopný reagovať na čokoľvek a následkom toho môže o všetko prísť bez toho, aby to zaznamenal.

     Je možné, že pracovník, ktorý je vo veľmi zlom stave a ktorý je v skutočnosti príťažou pre organizáciu, nebude schopný prežívať bolesť alebo akékoľvek emócie voči čomukoľvek. Nachádza sa pod prahom apatie. Už sme videli pracovníkov, ktorí si poranili ruku, ale nič si z toho nerobili a hneď pokračovali v práci aj napriek tomu, že mali veľmi škaredo poranenú ruku. Ľudia z ošetrovní v priemyselných podnikoch občas žasnú, keď zistia, ako málo pozornosti niektorí robotníci venujú svojim vlastným poraneniam. Je varujúcou skutočnosťou, že ľudia, ktorí nevenujú pozornosť svojim vlastným zraneniam a ktorí ani necítia bolesť zo svojich zranení, nie sú a nikdy nebudú efektívnymi pracovníkmi, pokiaľ im nejaký scientológ nevenuje trochu pozornosti. Sú príťažou pre svoje okolie. Nereagujú náležite. Ak taký človek ovláda žeriav, a ten sa náhle vymkne riadeniu a náklad by mohol spadnúť na skupinku ľudí, tento žeriavnik v úrovni pod apatiou nechá náklad jednoducho spadnúť. Inými slovami, je potenciálny vrah. Nemôže nič zastaviť, nemôže nič zmeniť a nemôže nič začať, a napriek tomu si na základe nejakej automatickej reakcie dokáže nejakú dobu udržať zamestnanie. Ale vo chvíli, kedy bude musieť čeliť skutočnému nebezpečenstvu, nebude pravdepodobne reagovať správne, čo bude mať za následok nehodu.

     Tam, kde v priemysle dochádza k nehodám, ich pôvodcovia sú tí ľudia v tónovom pásme pod apatiou. Tam, kde sa v kanceláriách vyskytujú vážne chyby, ktoré stoja firmu značné čiastky peňazí, stráca sa kvôli nim čas a pôsobia ťažkosti ďalšiemu personálu, sú také chyby celkom jednoznačne dielom týchto ľudí, ktorí sú v úrovniach pod apatiou. Nemyslite si teda, že niektorý z týchto stavov, kedy človek nie je schopný čokoľvek cítiť, kedy je otupený a nie je schopný cítiť bolesť ani radosť, je komukoľvek na prospech. Nie je. Osoba, ktorá je v tomto stave, nie je schopná kontrolovať veci a nie je v skutočnosti dostatočne tu (duchom prítomná) na to, aby ju niekto iný mohol kontrolovať, a robí čudné a nepredvídateľné veci.

     Podobne, ako môže byť človek trvalo v úrovniach pod apatiou, môže byť tak isto i v apatii. To je síce dosť nebezpečné, ale aspoň zjavné. Ľudia môžu byť trvalo v žiali, strachu, hneve, antagonizme, nude alebo môžu v skutočnosti „uviaznuť v nadšení“ . Naozaj schopný človek je zvyčajne vo vzťahu k veciam a záležitostiam v podstate pokojný. Môže jednako vyjadrovať ďalšie emócie. Omyl je domnievať sa, že úplná pokojnosť má akúkoľvek skutočnú hodnotu. Pokiaľ človek nie je schopný plakať, keď to situácia vyžaduje, nie je v pokojnosti bytia ako chronickom tóne. Pokojnosť bytia môže byť ľahko zameniteľná za stupne pod apatiou. Avšak pochopiteľne, len veľmi netrénovaným pozorovateľom. Jeden pohľad na fyzický stav osoby stačí, aby sme to dokázali rozlíšiť. Ľudia, ktorí sú v úrovniach pod apatiou, sú zvyčajne chorí.

     Na každom stupni emócií máme komunikačný faktor (činiteľ). V úrovniach pod apatiou jedinec v skutočnosti vôbec nekomunikuje. Komunikuje za neho nejaká spoločenská reakcia, tréningový vzorec alebo, ako hovoríme, „okruh“. Osoba nie je duchom prítomna a v skutočnosti v podstate nehovorí. Preto je jej komunikácia niekedy, mierne povedané, čudná. Robí nesprávne veci v nesprávnu chvíľu. Hovorí nesprávne veci v nesprávnu chvíľu.

     Prirodzene, keď sa človek zasekne na jednej z úrovní tónovej škály – pod apatiou, v apatii, žiali strachu, hneve, antagonizme (nepriateľstve), nude, nadšení alebo pokojnosti bytia – komunikuje v súlade s daným emocionálnym tónom. Človek, ktorý sa stále na niečo hnevá, je zaseknutý v hneve. Taká osoba na tom síce nie je tak zle ako niekto pod apatiou, ale je stále dosť nebezpečné stretávať sa s ňou, pretože bude robiť ťažkosti a rozhnevané osoby nemajú veci dobre pod kontrolou. Charakteristiky komunikácie ľudí na týchto rôznych úrovniach tónovej škály sú celkom fascinujúce. Každý z nich hovorí veci a zvláda komunikáciu zvláštnym spôsobom, typickým pre každú úroveň tónovej škály.

     Pre každý zo stupňov tónovej škály existuje takisto úroveň reality. Realita je veľmi zaujímavou témou, pretože má najviac čo do činenia s relatívne pevnými predmetmi (objektmi). Inými slovami, pevnosť vecí a emocionálny tón ľudí spolu celkom isto súvisia. Ľudia, ktorí sú na tónovej škále nízko, nedokážu tolerovať pevné predmety. Nedokážu tolerovať akýkoľvek pevný predmet. Tá vec pre nich nie je reálna; je riedka a chýba jej váha. Ako postupujú hore po škále, ten istý predmet sa stáva čím ďalej tým pevnejší a oni ho nakoniec vidia v správnej miere pevností. Inak povedané, títo ľudia majú v rôznych bodoch škály konkrétnu reakciu na masu. Veci sa im zdajú byť jasné, alebo veľmi, veľmi matné. Pokiaľ by ste sa mohli pozrieť očami človeka pod apatiou, videli by ste mdlý, riedky, snový, zahmlený a neskutočný svet. Pokiaľ by ste sa pozreli očami rozhnevaného človeka, videli by ste svet, ktorý by bol hrozivo pevný, kde by všetky predmety predstavovali brutalitu voči nemu, ale ktoré by pre človeka v dobrom stave neboli dostatočne pevné alebo dostatočne reálne či viditeľné. Osoba v pokojnosti bytia vidí pevné predmety také, aké sú, tak jasné, ako naozaj sú, a môže zniesť ich obrovskú záťaž alebo pevnosť, bez toho, aby na to nejako reagovala. Inými slovami, ako stúpame tónovou škálou od najnižšieho bodu k najvyššiemu, veci sa stávajú čím ďalej tým pevnejšie a čím ďalej tým reálnejšie.

Pozorovanie zrejmého

     Tónová škála je nesmieme užitočný nástroj, ktorý pomôže predpovedať vlastnosti a správanie určitej osoby. Ale aby ste to dokázali, musíte byť schopní rozpoznať na prvý pohľad umiestnenie človeka na škále.

     Tónová škála je veľmi ľahko použiteľná v prípade nejakého okamžitého tónu. ,,Jano bol včera večer poriadne v 1,5.“ Samozrejme, očervenel ako rak, schytil knihu a hodil ju po tebe. Aké jednoduché. Mária sa rozfňuká a vytiahne vreckovku; ľahko určíme, že to je žiaľ. Ale ako to je s chronickým tónovým stupňom človeka? Ten môže byť ukrytý pod tenkou škrupinou spoločenskej výchovy a zvyklostí. To nazývame spoločenským tónom. Nie je trvalý ani okamžitý, ale odráža spoločenskú výchovu a spôsoby, ktoré si človek osvojil a pomocou ktorých pred ostatnými koná. Nakoľko všímaví a istí by ste v tomto prípade boli vy? Vezmite si napr. človeka, ktorého dôverne poznáte. Viete presne, aký je jeho chronický tón?

     Existuje slovo „obnóza“, ktoré bolo dané dohromady z anglickej frázy „observing the obvious“ (čo v preklade znamená „pozorovanie zrejmého“). Umenie pozorovania zrejmého je v dnešnej dobe našej spoločnosti veľmi zanedbávané. Škoda. Je to jediný spôsob, ako vôbec niečo vidieť; pozorujete zrejmé. Hľadíte na existenciu niečoho, čo tu skutočne je. Našťastie pre nás schopnosť „obnózy“ (pozorovania zrejmého) nie je v žiadnom prípade „vrodená“ alebo tajomná. Ale takým spôsobom sa ju učia ľudia mimo Scientológie.

     Ako naučíte niekoho skutočne vidieť to, čo tu je? Nechajte ho, nech sa na niečo pozrie a povie, čo vidí. To si môže jedinec vyskúšať sám alebo v skupine, ako je napr. trieda. Človek si jednoducho vyberie osobu alebo predmet a pozoruje to, čo tam je. Napr. v učebni je študent vyzvaný k tomu, aby sa postavil pred triedu, aby ho mohli pozorovať ostatní študenti. Inštruktor stojí povedia a pýta sa študentov:

„Čo vidíte?“

Prvé odpovede sú zhruba takéto:

„Vidím, že má veľké skúsenosti.“

„Naozaj? Skutočne vidíš jeho skúsenosti? Čo vidíš?“

„Usudzujem to podľa vrások okolo jeho očí a úst, že má veľa skúseností.“ „Dobre, ale čo vidíš?“

„Aha, chápem, vidím vrásky okolo jeho očí a úst.“

„Výborne! “

Inštruktor neprijíma nič, čo nie je jednoznačne viditeľné.

Študent to začína chápať a povie: „Dobre, skutočne vidím, že má uši“ „Správne, ale keď sa naňho teraz pozeráš zo svojho miesta, vidíš obe uši?“ „To nie.“

„Tak čo teda vidíš?“

„Vidím ľavé ucho.“

„Výborne!“

Žiadne dohady ani domnienky nestačia. Napríklad, „Má dobré držanie tela.“ „Dobré držanie tela v porovnaní s čím?“

„Stojí rovnejšie ako väčšina ľudí, ktorých som videl.“

„Sú teraz tu?“

„Nie sú, ale ja si ich pamätám.“

„Ale no tak. Dobré držanie tela vo vzťahu k niečomu, čo vidíš práve teraz.“ „No, stojí rovnejšie ako vy. Vy ste trochu zhrbený.“

„Práve teraz?“

„Áno.“

„Výborne.“

     Cieľom takého výcviku je dostať študenta k bodu, kedy pozoruje ďalšiu osobu alebo predmet a vidí presne, čo má pred sebou, žiadne odvodzovanie, čo by tam mohlo byť, z toho, čo vidí. Iba to, čo je viditeľné a zrejmé jeho očiam. Je to tak jednoduché, až to bolí.

     Chronický tón človeka môžete poznať podľa toho, čo robí s očami. V apatii bude vyzerať, že hľadí uprene dlhé minúty na určitý predmet. S tým rozdielom, že ho nevidí. Toho predmetu si vôbec nie je vedomý. Keby ste mu hodili na hlavu vrece, jeho oči by pravdepodobne hľadeli rovnakým smerom.

     Človek, ktorý stúpa do žiaľu, má sklopené oči. Človek v trvalom žiali má do veľkej miery pohľad zameraný smerom k podlahe. V nižších úrovniach žiaľu bude jeho pozornosť pomerne fixovaná, podobne ako v apatii. Keď začne stúpať k pásmu strachu, môžeme pozorovať, ako myká očami, ale stále smerom dole.

     Veľmi zrejmá charakteristika strachu je, že sa na vás človek nemôže pozrieť. Ľudia sú pre neho príliš nebezpeční na to, aby sa na nich mohol pozerať. Údajne hovorí s vami, ale pozerá sa niekam inam. Potom sa letmo pozrie na vaše nohy, potom na vašu hlavu (máte dojem, že nad vami letí lietadlo), ale odrazu sa pozrie za seba. Sem, tam, sem, tam. Bude sa jednoducho pozerať kamkoľvek, len nie na vás.

 

     V nižšej úrovni hnevu sa vám potom bude pohľadom zámerne vyhýbať. Pozerá sa mimo vás, to je neskrývané prerušenie komunikácie. Trochu vyššie na škále sa bude pozerať priamo na vás, ale nie moc príjemne. Chce sa na vás zamerať ako na terč.

     Keď sa bude nudiť, jeho pohľad sa bude opäť túlať, ale nie tak horlivo, ako v strachu. Okrem toho sa nebude vyhýbať pohľadu na vás. Zahrnie vás medzi veci, na ktoré sa pozerá.

     Vybavený takými údajmi, s istou skúsenosťou v obnóze ľudí, môže potom človek na verejnosti hovoriť s neznámymi ľuďmi a určiť, kde sú na tónovej škále. Človek, ktorý toto robí, by mal zvyčajne mať, ale iba ako pomôcku v približovaní sa ľuďom, rad otázok, ktoré položí každej osobe, a blok, kam si bude zapisovať odpovede, otázky atď. Skutočný zmysel jeho rozprávania s ľuďmi, je zaradiť ich na tónovej škále, na ich chronickom a spoločenskom tóne. Dostávajú otázky, ktoré sú zostavené tak, aby zámerne vyvolali predĺženia a prelomili bariéru spoločenskej výchovy a vzdelania, takže chronický tónový stupeň vypláva na povrch.

     Tu sú príklady otázok používaných v tomto cvičení: „ Čo je na mne najviac nápadné? “ „Kedy ste sa naposledy dal/a ostrihať? “ „Myslíte si, že ľudia v dnešnej dobe pracujú toľko ako pred päťdesiatimi rokmi?“

     Ľudia, ktorí to robia, spočiatku iba určia tón osoby, s ktorou hovoria, a môžu pritom zažiť veľa rôznych dobrodružstiev. Neskôr, len čo získali istotu v zastavovaní neznámych ľudí a dávaní otázok, dáme im nasledujúce pokyny: „Začnite rozhovor aspoň s pätnástimi ľuďmi. Hneď ako zistíte tón prvých piatich ľudí, prispôsobte sa ich tónu. Pri ďalších piatich klesnite pod ich chronický tón a uvidíte, čo sa stane. Pri posledných piatich nasaďte vyšší tón ako majú oni.“

     Čo môže človek získať z týchto cvičení? Napríklad ochotu komunikovať s kýmkoľvek. Na začiatku bude osoba možno veľmi vyberavá pokiaľ ide o druh ľudí, ktorých zastaví. Iba staré dámy. Nie niekoho, kto vyzerá rozhnevane. Alebo iba ľudí ktorí vyzerajú čisto. Nakoniec zastaví človeka, ktorý ide práve okolo, nech vyzerá malomocne alebo je po zuby ozbrojený. Ich schopnosť čeliť ľuďom sa zvýšila a každý človek je jednoducho niekto, s kým sa môžem porozprávať. Budú ochotní zaradiť človeka na škále bez nerozhodnosti či váhania.

     Môžu získať schopnosť kedykoľvek napodobniť ľubovoľný tón a presvedčivo ho podať, čo je veľmi užitočné v mnohých situáciách, a naviac sa pobavia.

     Schopnosť rozoznať tónový stupeň ľudí na prvý pohľad, môže poskytnúť obrovskú výhodu v počínaní si s ostatnými ľuďmi. Získanie tejto zručnosti je hodné času i úsilia.

Pokračovanie v brožúre Emočná tónová škála >>>