Pozorovanie zrejmého
Tónová škála je nesmieme užitočný nástroj, ktorý pomôže predpovedať vlastnosti a správanie určitej osoby. Ale aby ste to dokázali, musíte byť schopní rozpoznať na prvý pohľad umiestnenie človeka na škále.
Tónová škála je veľmi ľahko použiteľná v prípade nejakého okamžitého tónu. ,,Jano bol včera večer poriadne v 1,5.“ Samozrejme, očervenel ako rak, schytil knihu a hodil ju po tebe. Aké jednoduché. Mária sa rozfňuká a vytiahne vreckovku; ľahko určíme, že to je žiaľ. Ale ako to je s chronickým tónovým stupňom človeka? Ten môže byť ukrytý pod tenkou škrupinou spoločenskej výchovy a zvyklostí. To nazývame spoločenským tónom. Nie je trvalý ani okamžitý, ale odráža spoločenskú výchovu a spôsoby, ktoré si človek osvojil a pomocou ktorých pred ostatnými koná. Nakoľko všímaví a istí by ste v tomto prípade boli vy? Vezmite si napr. človeka, ktorého dôverne poznáte. Viete presne, aký je jeho chronický tón?
Existuje slovo „obnóza“, ktoré bolo dané dohromady z anglickej frázy „observing the obvious“ (čo v preklade znamená „pozorovanie zrejmého“). Umenie pozorovania zrejmého je v dnešnej dobe našej spoločnosti veľmi zanedbávané. Škoda. Je to jediný spôsob, ako vôbec niečo vidieť; pozorujete zrejmé. Hľadíte na existenciu niečoho, čo tu skutočne je. Našťastie pre nás schopnosť „obnózy“ (pozorovania zrejmého) nie je v žiadnom prípade „vrodená“ alebo tajomná. Ale takým spôsobom sa ju učia ľudia mimo Scientológie.
Ako naučíte niekoho skutočne vidieť to, čo tu je? Nechajte ho, nech sa na niečo pozrie a povie, čo vidí. To si môže jedinec vyskúšať sám alebo v skupine, ako je napr. trieda. Človek si jednoducho vyberie osobu alebo predmet a pozoruje to, čo tam je. Napr. v učebni je študent vyzvaný k tomu, aby sa postavil pred triedu, aby ho mohli pozorovať ostatní študenti. Inštruktor stojí povedia a pýta sa študentov:
„Čo vidíte?“
Prvé odpovede sú zhruba takéto:
„Vidím, že má veľké skúsenosti.“
„Naozaj? Skutočne vidíš jeho skúsenosti? Čo vidíš?“
„Usudzujem to podľa vrások okolo jeho očí a úst, že má veľa skúseností.“ „Dobre, ale čo vidíš?“
„Aha, chápem, vidím vrásky okolo jeho očí a úst.“
„Výborne! “
Inštruktor neprijíma nič, čo nie je jednoznačne viditeľné.
Študent to začína chápať a povie: „Dobre, skutočne vidím, že má uši“ „Správne, ale keď sa naňho teraz pozeráš zo svojho miesta, vidíš obe uši?“ „To nie.“
„Tak čo teda vidíš?“
„Vidím ľavé ucho.“
„Výborne!“
Žiadne dohady ani domnienky nestačia. Napríklad, „Má dobré držanie tela.“ „Dobré držanie tela v porovnaní s čím?“
„Stojí rovnejšie ako väčšina ľudí, ktorých som videl.“
„Sú teraz tu?“
„Nie sú, aleja si ich pamätám.“
„Ale no tak. Dobré držanie tela vo vzťahu k niečomu, čo vidíš práve teraz.“ „No, stojí rovnejšie ako vy. Vy ste trochu zhrbený.“
„Práve teraz?“
„Áno.“
„Výborne.“
Cieľom takého výcviku je dostať študenta k bodu, kedy pozoruje ďalšiu osobu alebo predmet a vidí presne, čo má pred sebou, žiadne odvodzovanie, čo by tam mohlo byť, z toho, čo vidí. Iba to, čo je viditeľné a zrejmé jeho očiam. Je to tak jednoduché, až to bolí.
Chronický tón človeka môžete poznať podľa toho, čo robí s očami. V apatii bude vyzerať, že hľadí uprene dlhé minúty na určitý predmet. S tým rozdielom, že ho nevidí. Toho predmetu si vôbec nie je vedomý. Keby ste mu hodili na hlavu vrece, jeho oči by pravdepodobne hľadeli rovnakým smerom.
Človek, ktorý stúpa do žiaľu, má sklopené oči. Človek v trvalom žiali má do veľkej miery pohľad zameraný smerom k podlahe. V nižších úrovniach žiaľu bude jeho pozornosť pomerne fixovaná, podobne ako v apatii. Keď začne stúpať k pásmu strachu, môžeme pozorovať, ako myká očami, ale stále smerom dole.
Veľmi zrejmá charakteristika strachu je, že sa na vás človek nemôže pozrieť. Ľudia sú pre neho príliš nebezpeční na to, aby sa na nich mohol pozerať. Údajne hovorí s vami, ale pozerá sa niekam inam. Potom sa letmo pozrie na vaše nohy, potom na vašu hlavu (máte dojem, že nad vami letí lietadlo), ale odrazu sa pozrie za seba. Sem, tam, sem, tam. Bude sa jednoducho pozerať kamkoľvek, len nie na vás.
To, čo daný človek robí s očami, vám pomôže určiť jeho pozíciu na tónovej škále.
V nižšej úrovni hnevu sa vám potom bude pohľadom zámerne vyhýbať. Pozerá sa mimo vás, to je neskrývané prerušenie komunikácie. Trochu vyššie na škále sa bude pozerať priamo na vás, ale nie moc príjemne. Chce sa na vás zamerať ako na terč.
Keď sa bude nudiť, jeho pohľad sa bude opäť túlať, ale nie tak horlivo, ako v strachu. Okrem toho sa nebude vyhýbať pohľadu na vás. Zahrnie vás medzi veci, na ktoré sa pozerá.
Vybavený takými údajmi, s istou skúsenosťou v obnóze ľudí, môže potom človek na verejnosti hovoriť s neznámymi ľuďmi a určiť, kde sú na tónovej škále. Človek, ktorý toto robí, by mal zvyčajne mať, ale iba ako pomôcku v približovaní sa ľuďom, rad otázok, ktoré položí každej osobe, a blok, kam si bude zapisovať odpovede, otázky atď. Skutočný zmysel jeho rozprávania s ľuďmi, je zaradiť ich na tónovej škále, na ich chronickom a spoločenskom tóne. Dostávajú otázky, ktoré sú zostavené tak, aby zámerne vyvolali predĺženia a prelomili bariéru spoločenskej výchovy a vzdelania, takže chronický tónový stupeň vypláva na povrch.
Tu sú príklady otázok používaných v tomto cvičení: „ Čo je na mne najviac nápadné? “ „Kedy ste sa naposledy dal/a ostrihať? “ „Myslíte si, že ľudia v dnešnej dobe pracujú toľko ako pred päťdesiatimi rokmi?“
Ľudia, ktorí to robia, spočiatku iba určia tón osoby, s ktorou hovoria, a môžu pritom zažiť veľa rôznych dobrodružstiev. Neskôr, len čo získali istotu v zastavovaní neznámych ľudí a dávaní otázok, dáme im nasledujúce pokyny: „Začnite rozhovor aspoň s pätnástimi ľuďmi. Hneď ako zistíte tón prvých piatich ľudí, prispôsobte sa ich tónu. Pri ďalších piatich klesnite pod ich chronický tón a uvidíte, čo sa stane. Pri posledných piatich nasaďte vyšší tón ako majú oni.“
Čo môže človek získať z týchto cvičení? Napríklad ochotu komunikovať s kýmkoľvek. Na začiatku bude osoba možno veľmi vyberavá pokiaľ ide o druh ľudí, ktorých zastaví. Iba staré dámy. Nie niekoho, kto vyzerá rozhnevane. Alebo iba ľudí ktorí vyzerajú čisto. Nakoniec zastaví človeka, ktorý ide práve okolo, nech vyzerá malomocné alebo je po zuby ozbrojený. Ich schopnosť čeliť ľuďom sa zvýšila a každý človek je jednoducho niekto, s kým sa môžem porozprávať. Budú ochotní zaradiť človeka na škále bez nerozhodnosti či váhania.
Môžu získať schopnosť kedykoľvek napodobniť ľubovoľný tón a presvedčivo ho podať, čo je veľmi užitočné v mnohých situáciách, a naviac sa pobavia.
Schopnosť rozoznať tónový stupeň ľudí na prvý pohľad, môže poskytnúť obrovskú výhodu v počínaní si s ostatnými ľuďmi. Získame tejto zručnosti je hodné času i úsilia.
| Predchádzajúca | Obsah | Nasledujúca strana |
Zistite viac v brožúre
Emočná tónová škála
